fbpx

Marika žila so svojou rodinou vo veľmi chudobných pomeroch. S malým dieťaťom a nedokončeným vzdelaním si nedokázala nájsť prácu, ktorá by jej pomohla uniknúť zo zlej sociálnej situácie. Keď prišiel sused Jozef s ponukou práce v Anglicku, začala uvažovať nad odchodom zo Slovenska. Podmienkou bolo, aby išla sama, bez dieťaťa. Vtedy na chvíľu zaváhala. Vidina lepšieho života a dostatku peňazí pre celú rodinu však napokon zvíťazili.

Pán Lagarde odcestoval z Filipín na Slovensko, aby zarobil peniaze na živobytie svojej rodiny. Počas vyše šiestich rokov vystriedal viacero zamestnaní – pracoval ako čašník, vodič alebo skladník. Po komplikáciách so zamestnávateľom sa dostal do situácie, keď ostal bez mzdy a bez povolenia na pobyt na Slovensku. Vtedy sa rozhodol pre návrat domov a obrátil sa o pomoc na IOM.

Príbeh 31-ročného Sheremeta Beqiriho sa začína v Kosove, kde býval aj s celou rodinou u svojho bratanca. Nemohli však u neho ostať dlhodobo. Nevyriešená bytová otázka bola jedným z dôvodov, pre ktorý sa rozhodli odísť. Počas snahy dostať sa do západnej Európy bol pán Beqiri spolu s rodinou zadržaný na území Slovenska.

Rahima mala len 18 rokov, keď spolu s 15-ročnou sestrou Laimahou ostali sirotami vo vojnou zmietanom Afganistane. Situácia v krajine bola zlá a preto sa rozhodli utiecť do Iránu, kde žil ich strýko s rodinou. Bez peňazí a dokladov a po niekoľkých dňoch strastiplnej cesty ich prevádzači dopravili do Iránu a strýko sa zaviazal splatiť dlh, ktorý im vznikol za cestu. Aj keď sa im podarilo opustiť Afganistan, ich život v Iráne nebol ľahký. Cítili sa zaviazané strýkovi, ktorý sa o nich staral, ako len vedel.

Súrodenci Adam a Majka odcestovali s Robom do Anglicka. Robo bol rodinný známy. Navrhol ich mame, že oboch ubytuje u seba a pomôže im nájsť prácu cez pracovné agentúry. Mama mu dôverovala a deti mu zverila.

„Chcel by som pracovať v zdravotníctve a pomáhať ľuďom,“ s nádejou v hlase predstavuje svoje plány 27-ročný Nadif. Trápi ho, že doposiaľ sa musel spoliehať na pomoc od iných. Svoj domov v Somálsku musel opustiť, keď mal len 10 rokov. Ako však priznáva, na rozdiel od iných mal to šťastie, že do utečeneckého tábora v Eritrei prišiel s celou svojou rodinou. Život v tábore bol veľmi skromný a jednotvárny, no v podmienkach eritrejskej púšte zároveň veľmi ťažký.

Fereshteh sa narodila v roku 1971 v Afganistane, no vojna ju vyhnala z domova a utiekla do Iránu. Tu prežila viac než polovicu svojho života. Do Iránu ju sprevádzal len jej budúci manžel, neskôr za nimi pricestovali aj ich blízke rodiny. Prvých pár mesiacov v Iráne prežili v utečeneckom tábore, neskôr si prenajali malý byt. Život v Iráne bol však náročný, Fereshteh ani jej manželovi sa nepodarilo získať legálne doklady na pobyt či prácu.

Pani My opustila svoj rodný Vietnam a vycestovala do Ruska pomôcť svojej sestre. So synom žila nejaký čas v Moskve, kde pracovala vo fabrike na textil. „Na vlastné podnikanie som nemala dostatok peňazí a skúseností,“ hovorí.

Pán Xuan Quynh strávil na Slovensku viac ako štyri roky. Pôvodne chcel ísť za prácou do Veľkej Británie, aby zarobil peniaze pre svoju rodinu. „Dostal som sa len do Bratislavy, nemohol som si dovoliť zaplatiť za celú cestu,“ hovorí. Nemal v krajine legálny pobyt. „Žiť v cudzej krajine bez mojej rodiny, mojej ženy a detí bolo pre mňa náročné. Keďže ma rodina potrebovala, rozhodol som sa vrátiť domov.“

Pán Minh opustil rodný Vietnam v roku 2008, kedy prišiel na Slovensko legálne za prácou a zamestnal sa vo fabrike. Za sprostredkovanie práce sa zadlžil a keď podnik pre ekonomickú krízu zatvorili, ocitol sa v bezvýchodiskovej situácii a bez peňazí na cestu domov. „Keď mi vypršala platnosť povolenia na pobyt na Slovensku, privyrábal som si prácou na stavbe či v reštaurácii, no necítil som sa dobre,“ hovorí. Nemohol pracovať, cestovať ani nakupovať bez strachu zo zatknutia.