Súrodenci Adam a Majka odcestovali s Robom do Anglicka. Robo bol rodinný známy. Navrhol ich mame, že oboch ubytuje u seba a pomôže im nájsť prácu cez pracovné agentúry. Mama mu dôverovala a deti mu zverila.

„Chcel by som pracovať v zdravotníctve a pomáhať ľuďom,“ s nádejou v hlase predstavuje svoje plány 27-ročný Nadif. Trápi ho, že doposiaľ sa musel spoliehať na pomoc od iných. Svoj domov v Somálsku musel opustiť, keď mal len 10 rokov. Ako však priznáva, na rozdiel od iných mal to šťastie, že do utečeneckého tábora v Eritrei prišiel s celou svojou rodinou. Život v tábore bol veľmi skromný a jednotvárny, no v podmienkach eritrejskej púšte zároveň veľmi ťažký.

Fereshteh sa narodila v roku 1971 v Afganistane, no vojna ju vyhnala z domova a utiekla do Iránu. Tu prežila viac než polovicu svojho života. Do Iránu ju sprevádzal len jej budúci manžel, neskôr za nimi pricestovali aj ich blízke rodiny. Prvých pár mesiacov v Iráne prežili v utečeneckom tábore, neskôr si prenajali malý byt. Život v Iráne bol však náročný, Fereshteh ani jej manželovi sa nepodarilo získať legálne doklady na pobyt či prácu.

Pani My opustila svoj rodný Vietnam a vycestovala do Ruska pomôcť svojej sestre. So synom žila nejaký čas v Moskve, kde pracovala vo fabrike na textil. „Na vlastné podnikanie som nemala dostatok peňazí a skúseností,“ hovorí.

Pán Xuan Quynh strávil na Slovensku viac ako štyri roky. Pôvodne chcel ísť za prácou do Veľkej Británie, aby zarobil peniaze pre svoju rodinu. „Dostal som sa len do Bratislavy, nemohol som si dovoliť zaplatiť za celú cestu,“ hovorí. Nemal v krajine legálny pobyt. „Žiť v cudzej krajine bez mojej rodiny, mojej ženy a detí bolo pre mňa náročné. Keďže ma rodina potrebovala, rozhodol som sa vrátiť domov.“

Pán Minh opustil rodný Vietnam v roku 2008, kedy prišiel na Slovensko legálne za prácou a zamestnal sa vo fabrike. Za sprostredkovanie práce sa zadlžil a keď podnik pre ekonomickú krízu zatvorili, ocitol sa v bezvýchodiskovej situácii a bez peňazí na cestu domov. „Keď mi vypršala platnosť povolenia na pobyt na Slovensku, privyrábal som si prácou na stavbe či v reštaurácii, no necítil som sa dobre,“ hovorí. Nemohol pracovať, cestovať ani nakupovať bez strachu zo zatknutia.

Marek z východného Slovenska sa ocitol vo finančných problémoch. Aby ich vyriešil, hľadal si prácu, no bez úspechu. V lete 2013 ho oslovil Laco – jeho známy, ktorý už dlho žil v Anglicku a na Slovensko prišiel na dovolenku. Ponúkol Marekovi možnosť zarobiť si v meste Bradford ako robotník na stavbe. Bývať vraj môže u neho, potrebuje sa len dopraviť na miesto, nič iné vybavovať nemusí. Marekovi sa ponuka zapáčila a tak vycestoval.

Alexander žil v Moldavsku – v regióne Podnestersko. Odišiel do zahraničia a tri roky pracoval v rôznych krajinách Európy ako zvárač, mechanik a stavbár. Na Slovensko prišiel za prácou vo februári. Bez povolenia na pobyt ho zaistila cudzinecká polícia a skončil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, kde čakal na vyhostenie z krajiny. Po informačnom stretnutí, ktoré robia pracovníci IOM pre zadržaných migrantov v ÚPZC v Sečovciach (aj v ÚPZC v Medveďove) o programe asistovaných dobrovoľných návratov a reintegrácií IOM (AVRR), sa rozhodol vrátiť domov s IOM a zaregistroval sa do programu.

Pán Vitalie odišiel za prácou na Slovensko z juhovýchodu Moldavska, ktoré patrí medzi priemyselne najmenej rozvinuté a najchudobnejšie krajiny Európy. Žil tu dva mesiace ilegálne, nemohol si nájsť prácu a rozhodol sa pre návrat domov, s ktorým mu pomohla Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM). Po návrate mu IOM pomohla poskytla podporu, s ktorou mohol rozšíriť rodinnú farmu na pestovanie sadeníc ovocných stromov. Sadenice čerešní, hrušiek a jabloní predáva na trhu v Kišiňove. Pomoc od IOM umožnila Vitalieovi a jeho rodine získať dôležitý zdroj príjmov a žiť dôstojný život. „Som spokojný s poskytnutou pomocou. Nechcem sa vrátiť do zahraničia a odporúčam každému, kto je v Európe ilegálne, aby sa vrátil prostredníctvom IOM,“ hovorí Vitalie.

Rado sa po autonehode pohybuje na invalidnom vozíku. Nemá blízku rodinu a je odkázaný na celodennú starostlivosť v domove sociálnych služieb (DSS). Asi pred rokom ho v zariadení začal navštevovať Karol, ktorý sa predstavil ako jeho vzdialený príbuzný. Karol vzbudil v Radovi dôveru a ponúkol mu, aby sa k nemu presťahoval. Už  vtedy u neho bývali ďalší dvaja „vozíčkari“, Marek a Ivan. Obaja mali amputované nohy. Marek bol predtým na ulici a Ivan sa nedávno nasťahoval ku Karolovi z podobného zariadenia ako Rado. Krátko po Radovom presťahovaní Karol všetkých troch mužov naložil do auta pod zámienkou, že idú na výlet.