fbpx

TECHNICKÁ POZNÁMKA REDAKCIE: Pre verziu článku v slovenskom jazyku rolujte nižšie, slovenská verzia sa nachádza pod ukrajinským znením. Prípadne, kliknite na tlačidlo ´Nasl.´ pod článkom, aby ste sa dostali na predchádzajúci článok. 


Це мало бути сюрпризом. Був холодний лютневий ранок, але радість від майбутнього моменту, який може змінити чиєсь життя, зігрівала наші серця, коли ми везли пакунок до Гуманітарного центру в Габчиково, що на півдні Словаччини. Ми підготували все в нашому офісі МОМ і ледве втрималися від того, щоб не прикріпити бантик на коробку, обмотану стрічкою МОМ. Ми зателефонували їй. Проста, але елегантно вдягнена жінка років 70-ти зазирнула до кімнати і увійшла, не знаючи, чого очікувати. А потім затамувала подих. 

Malo to byť prekvapenie. Bolo chladné februárové ráno, no radosť z nadchádzajúceho okamihu, ktorý môže niekomu zmeniť život, nás cestou, ako sme viezli balík  do Humanitárneho centra v Gabčíkove, hriala pri srdci. Pripravili sme všetko v kancelárii IOM a odolali myšlienke pridať mašľu na vrch krabice olepenej páskou IOM. Zavolali sme jej. Do miestnosti nakukla jednoducho, ale elegantne oblečená pani okolo sedemdesiatky, nevediac, čo čakať. A potom zalapala po dychu. 

Mária (33) pracuje na dvanásťhodinové zmeny ako umývačka riadu v talianskej reštaurácii. Dnes popoludní má voľno a môže ho  stráviť so svojimi štyrmi synmi Maximom (13), Michalom (11), Romanom (10) a Eduardom (7). Kým sa zhovárame, chlapci prichádzajú domov z krúžkov a vo svojich nových, skromne zariadených izbách si vybaľujú veci zo školy.

„Narodila som sa v strede Európy, v malom mestečku Rachov v Zakarpatskej oblasti, neďaleko východnej hranice Slovenska,“ s hrdosťou začína Hanna. Starý pamätník z roku 1887 aj jeho modernejšia verzia z lesklého kovu od miestneho umelca naznačujú, kde sa tu nachádza geografický stred Európy.

„Lekári mi povedali, že mi už nemôžu pomôcť a moje lôžko je potrebné pre pacienta, ktorý má ešte nádej na prežitie. Mne už nedávali žiadnu. Vraj mi ostávajú maximálne 2-3 mesiace,“ hovorí Svetlana (41) z Kramatorska v Doneckej oblasti na Ukrajine držiac na rukách malého syna Nazara (1). 

Je krátko po piatej popoludní a Tatiana pred chvíľou prišla z práce. Keď začína rozprávať svoj príbeh, sedí na gauči a ruky drží zopnuté v lone. Pri spomienkach na odchod z Ukrajiny si šúcha jednu ruku o druhú a pozerá sa von oknom.

Nedávno navštívila tranzitné centrum v Michalovciach štvorčlenná rodina z Libanonu. Boli to traja súrodenci – brat a dve sestry spolu so staršou matkou, ktorí osem rokov žili na Ukrajine.

Yuliia ajej jedenásťročná dcéra Eva žili vmalom mestečku neďaleko ukrajinského Dnepra aužívali si pokojný a pohodlný život. Keď sa vo februári 2022začala vojna, Yuliia najprv nechcela opustiť Ukrajinu.Dlho som váhala. Nevedela som si predstaviť, že by som opustila svoju rodinu asvoju vlasť. Mala som pocit, že by som ich zradila," hovorí.

Bachmut býval pokojným a pekným miestom vhodným na život, až kým ho vojna nezničila tak, ako zničila domy a životy jeho obyvateľov. Olena je jednou z nich.

Pred pár dňami sa uskutočnil veľmi zaujímavý rozhovor medzi Anastasiou a pracovníkmi prvého kontaktu IOM v Tranzitnom centre v Michalovciach.