Jedna odpoveď na e-mail pomohla premeniť neistotu na rozhodnutie. Príbeh Svitlany z Ukrajiny ukazuje, ako konkrétna pomoc a ľudský prístup dokážu otvoriť cestu k bezpečiu, pokoju a novému začiatku.

Keď sa dnes Svitlana ráno zobudí, cíti pokoj. Žiadne sirény. Žiadne náhle prebúdzanie uprostred noci. Len obyčajné mestské zvuky, ktoré si väčšina ľudí ani nevšimne. Pre ňu sú však znakom niečoho zásadného. Je v bezpečí.

© International Organization for Migration 2026 / Filip Nagy

Svitlana pochádza z Irpinu, mesta neďaleko Kyjeva. Pred vojnou žila spolu so svojím manželom Anatolijm pokojný, usporiadaný život. Pracovala ako web-developerka, on ako technik linky vo fabrike. Vo voľnom čase čítala knihy, štrikovala, starala sa o rodinu. Ich syn Andrej sa venoval spoločenským tancom a rodina ho v jeho vášni podporovala. Bol to bežný rodinný život s prácou aj dovolenkami. Teraz už vie, že vzácny.

Svitlana sa odjakživa pasuje so zdravotnými komplikáciami. Už od detstva má problémy s pľúcami a v roku 2009 jej diagnostikovali sklerózu multiplex. Napriek tomu pracovala, plánovala a žila aktívne. Vojna však všetko zmenila.

„Teraz už si vlastne ani neviem predstaviť, ako sme to prežili,“ hovorí dnes, keď sa snaží spomenúť si na prvé mesiace po vypuknutí konfliktu.

Zo začiatku sa s manželom presunuli na Zakarpatie, neskôr sa vrátili späť do Irpinu. Každodenný stres, neustále útoky a noc čo noc prerušovaná sirénami si vyberali svoju daň. Spánok sa stal luxusom, pokoj niečím vzdialeným. Svitlana cítila, že tlak, v ktorom žijú, už nezvláda psychicky ani fyzicky. Jej zdravotný stav sa zhoršil natoľko, že invalidita, ktorá bola pred vojnou čiastočná, sa stala trvalou.

© International Organization for Migration 2026 / Filip Nagy

Myšlienka odchodu z Ukrajiny sa vracala čoraz častejšie. Ich syn Andrej už medzitým odišiel študovať na Slovensko, kde navštevoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Práve blízkosť k nemu sa postupne stala jedinou predstaviteľnou možnosťou, ako ísť ďalej.

Rozhodnutie však neprišlo naraz. Predchádzalo mu hľadanie informácií, otázky bez jasných odpovedí a obavy z neznámeho. Svitlana si začala zisťovať, aké majú možnosti a kto by im vedel poradiť. Pri jednom z týchto hľadaní narazila na Medzinárodnú organizáciu pre migráciu (IOM) na Slovensku. Napísala e-mail.

Odpoveď, ktorá prišla, bola jasná, užitočná a ľudská. Obsahovala informácie o možnostiach ubytovania a konkrétnej podpore po príchode. IOM spolupracuje s viacerými ubytovacími zariadeniami a dokáže na určitý čas zabezpečiť miesto aj uhradiť náklady na ubytovanie pre ľudí v núdzi. Vďaka tejto podpore sa mohol ich odchod zmeniť z neistého plánu na reálny krok.

„Ten e-mail mi dodal odvahu. Istotu, že keď vyrazíme, niekto na druhej strane bude. Že tam nebudeme sami.“

© International Organization for Migration 2026 / Filip Nagy

V lete 2025 sa definitívne rozhodli. Zbalili si auto a vyrazili na noc. Po šestnástich hodinách cesty zaparkovali pred ubytovacím zariadením v Martine. Únava bola obrovská, no ešte silnejší bol pocit úľavy. Po dlhom čase sa Svitlana mohla vyspať celú noc bez prerušení. Bez strachu.

V Martine strávili približne pol roka. Práve tam sa pre Svitlanu začalo obdobie, ktoré dnes opisuje ako zlomové. Okrem základného zázemia získala podporu, vďaka ktorej sa dokázala zorientovať v novom prostredí. Pomoc so sociálnymi dávkami, zdravotnou starostlivosťou, tlmočením na úradoch či u lekára. Praktické veci, ktoré by bez sprievodu a pomoci IOM len ťažko zvládala.

„Bez tejto asistencie by som sa v Martine nepohla ďalej,“ hovorí otvorene. „Ani neviem vyjadriť vďaku, ktorú cítim k Marianne z IOM, ktorá mi pomáhala so všetkým.“

Po niekoľkých mesiacoch sa Svitlana s manželom presťahovali do Bratislavy, aby boli bližšie k synovi. Andrej im pomohol nájsť podnájom a zorientovať sa v meste, ktoré už sám poznal. Anatolij si rýchlo našiel prácu v potravinárskej fabrike ako technik - v profesii, ktorú vykonával aj doma na Ukrajine.

Pre Svitlanu znamenal presun do hlavného mesta aj lepší prístup k zdravotnej starostlivosti. Po dlhom čase sa jej podarilo dostať k špecializovanému lekárovi a znovu sa začať systematicky venovať svojmu zdravotnému stavu. Pomohlo aj to, že v Bratislave našla lekárov, s ktorými sa dokáže bez problémov dorozumieť.

Dnes je Svitlana zapojená do rekvalifikačného kurzu a pripravuje sa na návrat k práci v oblasti web-developmentu. Práca z domu jej dáva zmysel najmä vzhľadom na jej zdravie. Túži znovu pracovať, zarábať a cítiť sa užitočná.

© International Organization for Migration 2026 / Filip Nagy

„Konečne pokojne spávam a zobúdzam sa s pocitom spokojnosti,“ hovorí. Vo voľnom čase sa vrátila k malým veciam, ktoré mala vždy rada - ku knihám, štrikovaniu, starostlivosti o kvety. Sleduje, ako jej syn napreduje v štúdiu, a dúfa, že sa raz vráti aj k tancu, ktorý ho kedysi napĺňal. Sama si praje len jediné - aby raz existovala liečba na jej diagnózu.

Jej príbeh nie je príbehom veľkých slov ani dramatických zvratov. Je príbehom jednej odpovede, ktorá prišla v správny čas. Príbehom ľudí, ktorí pomohli v konkrétnych momentoch. A príbehom návratu k obyčajnému životu, ktorý sa znovu stáva príjemným.

„Slovensko je dobrá krajina,“ hovorí na záver. „Je nám blízke. A práve vďaka ľuďom, ktorí tu pomáhajú, sme sa od prvého momentu necítili stratení.“

Podporené ľudom Japonska.